Snáď každý už aspoň raz zatúžil žiť na samote, v náručí prírody, chovať zvieratká a dovoliť deťom vyrastať bez zbytočných technologických vymožeností a svetiel veľkomiest. Lucia a Milan Vágnerovci sa rozhodli svoj život prežiť v podobnom duchu na lazoch, neďaleko Detvy. Vychovávajú dve krásne deti, staršiu Zdenku (13) a mladšieho Bruna (11). Spoločne sa starajú o farmu a jej obyvateľov. O všetkých ich strastiach, ale najmä o radostiach si prečítajte v našom rozhovore s inšpiratívnou ženou Luciou.
Lucka, pochádzaš z Popradu, vyrastala si v paneláku, tvoj manžel Milan je z východného Slovenska. Prečo ste sa rozhodli zapustiť korene na Podpoľaní?
Počas štúdia na vysokej škole (tam sme sa s manželom aj zoznámili) sme veľa cestovali a stážovali na farmách v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku a vo Francúzsku. Učarovali nám malé rodinné farmy, a tak sme sa rozhodli vybudovať aj tú našu. Vysnívali sme si laznícky život, ktorý je prakticky živý už len na Podpoľaní, v Krupine, v okolí Žarnovice a Novej Bane. Prešli sme mnoho nehnuteľností na všetkých týchto miestach, ale Podpoľanie jednoznačne vyhralo. Je to tu okúzľujúce a živé. Terasovité políčka už nenájdete nikde, len na podpolianskych lazoch. Máme tu aj našu nádhernú Poľanu, do ktorej sa vždy rada utiekam. Keďže som z pod Tatier, mám blízko k turistike a naplno ju využívam aj tu na Podpoľaní spolu s deťmi. Odmalička ich k tomuto vediem. Sme tiež členmi aj SKT Detva.
Vašu farmu ste si postupne „vypiplali“ a kompletne svojpomocne prerobili. Bol to určite náročný proces…
Áno, áno, ľahké to nebolo a ešte ani zďaleka nie je. Treba však pripomenúť, že sme využili aj prostriedky z fondov EÚ, v rámci programu LEADER cez MAS Podpoľanie. Podpora sa týkala ubytovacích služieb. Ja som bola úspešná v projekte „Mladý farmár“. Tieto finančné prostriedky nám určite pomohli, ale všetko je to veľmi zaväzujúce. Nerada robím veci pod tlakom, a preto, že musím. Mám rada slobodu. Nechcem, aby to vyznelo ako nevďačnosť, len by som rada upovedomila, že tieto peniaze nie sú až tak “zadarmo” stojí to veľa energie a záväzkov. Veľa sme do farmy vložili aj zo svojich zdrojov a prakticky všetky peniaze investujeme ďalej do zveľaďovania nášho podnikania. Radi by sme vybudovali ukážkovú rodinnú farmu. Farmu alebo gazdovstvo, ktoré ukáže svetu, že sa to dá robiť aj „inak“.
Ako vyzerá bežný deň na vašej farme? Čo všetko si vyžaduje obhospodárenie všetkých „obyvateľov“?
Náš pracovný týždeň je 7 dní v týždni, 365 dní v roku, čo netreba chápať ako sťažnosť.
Máme radi pravidelný režim, ktorý úplne vyhovuje nášmu pracovnému prostrediu. Ráno spolu s manželom vstávame o 5.00 hod. Ranná zmena spočíva v privedení statku na dojenie, prikrmovanie, dojenie. To robíme spolu. Potom, kým rodina raňajkuje, pripravuje sa do školy a do práce, ja čapujem mlieko, balím výrobky, ktoré šesťkrát do týždňa rozvážame priamo zákazníkom. Manžel má okrem svojich farmárskych povinností aj zamestnanecký pomer. Ja počas dňa vyrábam výrobky, starám sa o ubytovanie, záhradu. Večer robíme prakticky to, čo ráno: privedenie statku, prikrmovanie, dojenie. Momentálne máme 4 kravy, 2 jalovice, 2 prasiatka a jednu kobylku.
Máte dve ratolesti, Zdenku a Bruna. V čom je vaša výchova iná oproti deťom, ktoré vyrastajú v meste?
V prvom rade majú režim a pravidlá. Tým, že nemáme televízor, neboli ovplyvňovaní reklamami a komerciou. Voľný čas odmalička trávia vonku, v súlade s prírodou. Farma si vyžaduje veľa času a povinností, preto sú od útleho veku vedené k samostatnosti. Vedia sa o seba postarať či už prípravou raňajok, desiaty… Majú našu plnú dôveru. „Nekŕmime“ ich materiálnymi vecami, snažíme sa im dávať zážitky a nás, našu spoločnosť. Vštepujeme do nich iné hodnoty, hodnoty morálneho, ľudského charakteru. Táto cesta nebola vždy ľahká. Už teraz však vidíme, že to nebolo márne.
Pomáhajú deti aj s prípravou vašich bio produktov?
S produktmi ani nie, ale s chodom farmy áno… Nie vždy s nadšením, ale musia. Kŕmia teliatka, starajú sa o kobylu, vodia kravy na pašu a z paše. Robia aj iné príležitostné práce, napríklad v záhrade, pri pílení dreva.
Deti vediete k samostatnosti od malička. Vedia vás však niekedy aj nemilo prekvapiť?
Áno, pravdaže, nie sú dokonalé! Napríklad si vedia aj navariť, ale potom je hrôza vstúpiť do kuchyne. A tiež mám niekedy strach vstúpiť do ich izby.
Žijete v súlade s prírodou. Ste aj potravinovo sebestační? Aký majú deti vzťah, napríklad ku sladkostiam či moderným technológiám?
Sme sebestační na 85 %. Deti sú zvyknuté na domáce výrobky. Sladkosti nekupujeme, ale občas nám návštevy donesú „bludy“, ako to nazýva Milan, a vtedy ich nikto nezastaví. Moderné technológie zvládame. Nie sme úplne „odrezaní od sveta“, máme aj wi-fi, ale deti na nej nie sú vôbec závislé, na rozdiel od nás rodičov. Musíme sa ovládať. Nie sú však ani „neandertálci“, držia krok so svojimi rovesníkmi, len im to až tak veľmi neudiera na hlavičky.
Na farme máte dvere otvorené a poskytujete ubytovanie spojené s agroturistikou. Môžeš nám priblížiť, čo všetko môžu návštevníci u vás vidieť a zažiť?
V prvom rade je to relax, lebo je tu pokoj. Môžu sa zúčastniť bežného chodu farmy t.j. vodenie zvierat, kŕmenie, dojenie, spracovanie mlieka, jazda a starostlivosť o kobylu. Zdenka s Brunom sú veľkí znalci regiónu. Veľakrát robia sprievodcov, hlavne rodinkám s deťmi. Tie sú potom motivované. Tento rok plánujeme robiť okružné jazdy na kobyle.
Každá minca má dve strany. Zaujímalo by ma, aké sú výhody a na druhej strane nevýhody bývania na lazoch a ďaleko od babičiek, tiet a sesterníc?
Výhodou je zdravý životný štýl (zdravá strava, dennodenný všestranný pohyb), ticho, výbeh do prírody hneď za domom, deti od malička vyrastajú v súlade s prírodou a tak poznajú prirodzene jej základné zákonitosti, kolobeh. Ako nevýhoda sa javí časová viazanosť, pretože práca na farme si vyžaduje 365 dňový pracovný cyklus. Kompenzáciou za to je, že sa na farmu prídu ubytovať zaujímaví ľudia, ktorí nás obohacujú.
Dlhé roky sme necestovali ako rodina, ale po troch. Kombináciami: Milan, Zdenka, Bruno alebo potom kombinácia: Lucia, Zdenka, Bruno. Máme však úžasných priateľov z Košíc, ktorí majú našu plnú dôveru a naučili sa všetko o farme, vrátane výroby produktov. Už párkrát nás stopercentne zastúpili, aby sme my mohli povyraziť vo štvorici. Vzdialenosť od babičiek vnímame skôr ako výhodu, vďaka ktorej sme sa naučili samostatne riešiť veci a spoliehať sa na seba. Tým, že ja pracujem doma, je to tiež obrovská výhoda v tomto smere.
Život na farme nie je jednoduchý. Čo ťa dokáže najviac potrápiť a čo ťa zase najviac teší?
Trápia ma niekedy nevyspytateľné prírodné podmienky, ale s tým sa človek musí zmieriť, lebo to neovplyvní. Trápi ma tiež pohľad na štatút poľnohospodára. Všeobecný názor na poľnohospodára je skôr negatívny. Málokto si však uvedomuje, aké dôležité poslanie má. Koľko osobných obmedzení musí prekonávať. Toto zamestnanie sa podceňuje a pritom je to vysoko odborná práca. Poľnohospodár v živočíšnej výrobe musí poznať svoje zvieratá na úrovni fyziologickej, veterinárnej, výživovej, pri výrobe produktov zase biochemickej a fyzikálnej.
Teší ma veľa vecí, napr. každé nové narodenie, jazda na koni, pohyb, ktorý ma drží vo výbornej psychickej aj fyzickej forme, pobyt na čerstvom vzduchu a tiež dennodenné stretnutia s mojimi zákazníkmi, vďaka ktorým môžeme fungovať.
Zadovážili ste si koníka. Na čo ho využívate najviac a kto je jeho „primárnym pánom“? Bol to rodinný splnený sen?
Áno, máme kobylku, ktorú sme dostali ako dar od kamarátkinho otca. Deti odmalička túžili po koníkovi, len sme necítili, že sú už pripravené. Vyžadujeme od nich absolútnu starostlivosť a teda jazdu, česanie, čistenie kopýt, cvičenie v kruhovke, v zime ovos. Tento rok im pomáhame s kŕmením, lebo majú veľa povinností, ale celý minulý rok sa o ňu starali prakticky sami. Kobyla Mona rešpektuje každého z nás. Je pokojná, niekedy však trošku tvrdohlavá, a vtedy si s ňou najviac poradí Zdenka. Má akýsi prirodzený talent.
V čom vám deti robia radosť a ako sa dostali k folklóru a turistike?
Radosť mám z toho, že deti pripravíme do života ako hotových ľudí, ktorí budú vedieť vyjadriť svoj názor bez toho, aby niekoho urazili. Považovala by som za svoju životnú prehru, keby sa zaradili do stáda ako ovečky. Zdenka s Brunom od malička vyrastajú v hustom spoločenskom živote. Sú naučené komunikovať s ľuďmi rôznej vekovej kategórie. Považujem to za veľké plus do ich ďalšieho osobného i profesionálneho života. Keďže máme priateľov z rôznych kútov sveta, naučili sa byť tiež tolerantní a vnímať aj iné kultúry.
Sú všeobecne obľúbení a všade sa tešia ich spoločnosti. K folklóru som ich dostala ja. Vo veku dvoch rokov som ich prihlásila do centra voľného času a už to išlo. Momentálne už však netancujú. Zdenka sa tancu venovala 8 rokov a Bruno 6. Jedného dňa prišla kríza, nahromadilo sa im veľa aktivít pre nich prioritnejších a folklór tak išiel bokom.
Teraz sa aktívne venujú skautingu. Skautský zbor v Detve má vynikajúcu reputáciu a vedú ho veľmi šikovní mladí ľudia. Veľmi sa teším, že ho moje deti berú vážne a s maximálnou zodpovednosťou. Toto je oblasť, ktorá ich tiež formuje pozitívnym smerom.
Na záver
Ak by ste chceli nahliadnuť do života rodinky Vágnerovcov a spoznať krásne okolie na usadlosti medzi Detvou a Hriňovou, na Farme pod Melichovou skalou vás Vágnerovci radi privítajú. Okrem ubytovania, máte u nich možnosť ochutnať a vidieť ukážku prípravy produktov z kravského mlieka, či pokochať sa na nádherných výhľadoch počas turistiky po okolí.
